PIKOŠKY O ZMRZLINE

Pikošky o zmrzline          Z písomných záznamov vyplýva, že jedným z prvých, kto ochutnal zmrzlinu (kozie mlieko zmiešané so snehom), bol Abrahám. A sneh nechýbal ani na stole kráľa Šalamúna. Najstaršia zmrzlina sa jedla v Číne už pred päťtisíc rokmi. Základom bol sneh, rozdrvený ľad a popučené ovocie. Podobným spôsobom si vyrábali zmrzlinu i starovekí Gréci a akousi predchodkyňou dnešnej zmrzliny bola kombinácia snehu s medom a ovocím. Celý stredoveký svet bol vyznávačom ľadovej pochúťky, t. j. dezertu v podobe ľadu ochutenom ružovou vodou, šafranom či ovocím si dopriali aj Peržania. Sneh, dovezený z hôr ochutený ovocnými šťavami či orieškami jedávali i babylonskí či egyptskí vládcovia. Tieto „sorbety" boli po stáročia jedinou ľadovou pochúťkou.

Výrobu zmrzliny pravdepodobne umožnil vynález muža menom Blasius Villafranca z Ríma. V roku 1550 prišiel na to, že je možné dosiahnuť bod mrazu, keď sa ku snehu pridá liadok alebo soľ. Vďaka tomu sa mu podarilo vyrobiť mrazenú krémovú zmes. Túto malú revolúciu privítala najmä vyššia spoločnosť a o tri roky neskôr už kronikári zaznamenávali zmrzlinové hody na svadbe Kataríny Medicejskej s Henrichom II. Francúzskym. Tak sa ľadová zmrzlina rozšírila z Talianska do Francúzska, kde sa podávala v kaviarňach a ďalších sto rokov trvalo, kým sa ľadová pochúťka udomácnila na anglickom kráľovskom dvore. Zmrzlina bola výsadou kráľov, recepty na jej výrobu boli tajné. V prvej polovici 17. storočia pripravil osobný kuchár pre anglického kráľa Charlesa I. špeciálnu pochúťku, ktorá výrazne oživila jeho banket. Išlo o zmrzlinu. Kráľ z nej bol natoľko nadšený, že do smrti platil kuchárovi 500 libier ročne, aby nevyzradil recept na túto božskú pochúťku. Stačilo ďalších sto rokov a popularita zmrzliny závratne stúpla - cukrári do ľadovej triešte pridali mlieko a zmrzlina sa začala podobať na tú, bez ktorej si dnes nevieme predstaviť žiadne teplé dni.

Zmrzlina teda dlho nezostala iba výsadou kráľov. Dostala sa do Ameriky, recepty na jej výrobu sa vydávali knižne, vznikali prvé zmrzlinové stánky. Úplne prvým, kto si otvoril stánok so zmrzlinou, bol Carlo Gatti, švajčiarsko-taliansky podnikateľ. Kopček zmrzliny predával v roku 1851 za jeden cent a vraj podával zmrzlinu v mušliach. Odtiaľ zrejme pochádza aj jeden z tvarov oplátky, v ktorej sa zmrzlina podávala. Zmrzlinový kornútok vynašiel taliansky prisťahovalec v Amerike - Italo Marcioni a v roku 1903 si ho patentoval. Až vyrobenie prvého klasického kornútika prispelo k boomu, ktorý nastal v 20. storočí. Od kornútika bol už iba krôčik k nanuku - zmrzline na paličke, ktorú svet pozná od roku 1921.

V tom istom období sa populárnymi stali zmrzlinové poháre či banana split. Zmrzlinári s pojazdnými vozíkmi patrili ku koloritu nielen západných miest - patria i k spomienkam našich rodičov. Prví sa objavili v londýnskych uliciach v roku 1923.

U nás sú ešte pamätníci, ktorí si radi zaspomínajú na časy, keď sa zmrzlina predávala z nádob, ktoré boli obložené nasekaným ľadom. Počas zimy ľad nasekali do tvaru veľkých kvádrov a uskladnili do miestností bez okien, kde tieto ľadové kvádre zasypali pilinami. Takto uskladnený ľad vydržal počas celého leta a niekedy až do konca septembra, čo samozrejme záviselo od toho, aké bolo teplé leto. Ako vidieť, ani vtedy to nebola ľahká práca.

Najviac zmrzliny sa spotrebuje v Spojených štátoch amerických. Jej priemerná ročná spotreba na jedného obyvateľa sa tam pohybuje okolo 22 litrov. Potom nasledujú obyvatelia Nového Zélandu a Austrálie s dvadsiatimi a osemnástimi litrami a v Európe vedú Švédi a Dáni s pätnástimi litrami zmrzliny. No a Japonci, tí zas vedú vo výmysloch, ponúkajú šialené variácie - zmrzlinu s chuťou chobotnice, ustríc, rýb ... a dokonca aj basaši aisu - surové konské mäso.

No, ak by vás tieto japonské novinky nezlákali, zastavte sa kľudne u nás na „Jadrane u Šuriho" v Sládkovičove na námestí, kúsok od autobusovej zastávky, kde ulahodíte svojmu jazýčku poctivou smotanovou zmrzlinou, tak „dolízania" .